ANI ZÁZRAK NEPOMÔŽE, AK JE SRDCE ZATVRDNUTÉ

            Vo vlaku, ktorý smeroval do Lúrd, sedel francúzsky spisovateľ Émile Zola (1840-1902). Bola tam aj jedna ťažko chorá žena. Bola v terminálnom štádiu tuberkulózy. Lekári jej nedávali nijakú šancu.
            Keď ju Zola videl, povedal: „Pokiaľ sa táto žena uzdraví, uverím, že Boh jestvuje.“
            Došli do Lúrd. Chorých privádzali k prameňom a ponárali ich do nich. Lekári neodporúčali, aby tak učinili so ženou, ktorá umierala v dôsledku tuberkulózy. Iba na jej veľké naliehanie tak urobili. Zola bol pri tom. Keď ju ponorili a modlili sa, umierajúca sa zrazu cítila lepšie. Zmizli opuchy, uzdravila sa. Jej prípad patrí k nemalému počtu cirkevne uznaných zázračných uzdravení v Lurdoch.
            Zola, ktorý to videl na vlastné oči, plakal od dojatia. Ale k Bohu ho to nepriviedlo. Práve naopak, to, čo zažil, v ňom ešte viac prehĺbilo odmietanie Boha. Po návrate do Paríža napísal román Lurdy, v ktorom prichádzajúcich chorých vykreslil ako hysterikov. Uzdravenie ženy chorej na tuberkulózu vylíčil ako vzorový príklad „pseudouzdravenia“ a čoskoro ju nechal zomrieť. Pritom ona žila zdravá ešte ďalších dvadsaťosem rokov!
            Ani zázrak nepomôže človeku, ktorého srdce je zatvrdnuté.